Osobnosť seniora

seniorSenior v systéme inštitucionálnej starostlivosti potrebuje nielen zdravotnú (ošetrovateľskú – opatrovateľskú), sociálnu starostlivosť, ale aj záujmovú, výchovno – vzdelávaciu starostlivosť pre rozvoj svojej osobnosti. V starostlivosti o starších ľudí nemožno klásť dôraz len na spĺňanie primárnych potrieb či materiálneho zabezpečenia. Každá zložka či už biologická, psychická, sociálna alebo duchovná si zaslúži rovnakú pozornosť v rámci rozvoja osobnosti. Andragogický slovník (Hotár, V., Paška, J., Perhács, J. et al., 2000, s. 309) definuje osobnosť ako „najvyšší systém organizácie psychického života ľudského jednotlivca, ktorý reguluje konanie, cieľavedomé správanie človeka v interakcii s prostredím“. Rozvoj či vývin osobnosti v zmysle koncepcie celoživotného vývinu chápeme ako proces permanentne sa odohrávajúcich zmien, s potenciálom pre rast, obohacovanie a zmenu v každom období ľudského života. Psychický vývin človeka teda nekončí dosiahnutím dospelosti ani sénia (Čornaničová, R., 1998).

Ak by sme mali i napriek vyššie uvedeným informáciám pochybnosti o tom, či je dospelý človek vychovávateľný a vzdelávateľný, uvádzame poznatky o schopnosti človeka učiť sa podľa J. Perhácsa a P. Pašku (1995). „Dospelý človek je schopný učiť sa, zmeniť svoje osobnostné črty, vlastnosti, správanie, ak má na to dostatočný dôvod. Rozhodujúcim faktorom je motivácia“ (Perhács, J., Paška, P., 1995, s. 54). Najvýznamnejšou podmienkou je doviesť človeka k tomu, aby si uvedomil zvýšené požiadavky spoločnosti na vzdelanosť. Osobnosť každého človeka je jedinečná, neopakovateľná bio-psycho-socio-duchovná bytosť. Vyznačuje sa predovšetkým svojou individuálnosťou. A práve individuálnosť a odlišnosť sú prvky, ktoré by sme mali vnímať v osobnosti seniora. B. Balogová (2005) uvádza, že starší ľudia majú spoločné jediné, a to počet rokov. Prevládajú u nich individuálne črty a každý človek starne inak a v individuálnom tempe.

Predstava, že všetci starší ľudia sú rovnakí a majú rovnaké potreby, je mylná – nesprávna. Treba tiež vnímať ich zraniteľnosť. A. Pronzato (2006) výstižne píše o tom, ako treba vchádzať do sveta starších ľudí po špičkách. Osobnosť staršieho človeka je utváraná jeho predchádzajúcim vývojom. Nesmieme zabúdať na jeho predchádzajúce skúsenosti, schopnosti adaptácie na záťažové situácie a taktiež na jeho primárnu rodinu, v ktorej sa učil vytvárať vzťahy k ľuďom a prijímal istý spôsob života (Klevetová, D., Dlabalová, I., 2008). R. Čornaničová (1998, s. 50-51) uvádza, že „úspešnosť celkovej adaptácie sa posudzuje podľa toho , nakoľko sa darí seniorovi uviesť do súladu svoje životné potreby a spôsob ich uspokojovania s požiadavkami spoločnosti a svojho prostredia“. Spoločenské vzťahy a vnútorná spokojnosť sú teda spoľahlivým ukazovateľom adaptácie v starobe. Rozvoj osobnosti seniora možno realizovať podľa R. Čornaničovej (1998, 2007) prostredníctvom vlastnej seniorskej edukácie. Z cieľov edukácie seniorov tiež vyplývajú konkrétne úlohy výchovy, vzdelávania a výcviku dospelých, ktoré predstavujú určitý súbor aktivít zameraných na rozvíjanie, utváranie a sebazdokonaľovanie autonómnej osobnosti seniora. I na základe uvádzaného a našej empírie možno konštatovať, že sociálnovýchovná starostlivosť pôsobí primárne ako prevencia a eliminácia regresu osobnosti seniora.

Zdroj: Mgr. Monika Zimermanová, Univerzita Konštantína Filozofa