Prínos dobrovoľníctva

senior dobrovolnictvoSociálna sféra, ktorú reguluje sociálna politika, patrí k tým spoločenským sféram, v ktorých je dobrovoľníctvo najrozvinutejšie a historicky aj najstaršie. V niektorých krajinách sveta sa v priebehu vývoja sociálnej politiky sformoval tzv. sociálny štát. V zásade je toto štádium sociálnej politiky spojené so štátmi Európy a Ameriky (s euro-americkou civilizáciou). Sociálny štát má za sebou viac ako storočie vývoja (tzv. experimentálne začiatky sociálneho štátu sa datujú do 80-tych rokov 19. storočia – bližšie napr. Večeřa, 1996).

V súčasnosti sa v odbornej literatúre konštatuje, že sociálny štát sa nachádza v období tzv. welfare mix. (Zjednodušene: Jednotlivé sociálne štáty zavádzajú do vlastnej sociálnej politiky efektívne prvky ostatných typov sociálnych politík.) V týchto sociálnych štátoch je zvlášť aktuálna otázka významu a postavenia dobrovoľníctva. Dobrovoľníctvo sa vníma (napr. Limbrunner – Helmrecht, 2000, Pedron, 1993) ako súčasť poklesu sociálnej starostlivosti (zodpovednosti) zo strany štátu – ako časť nového režimu sociálnej starostlivosti v neo-liberálnej spoločnosti. V tomto kontexte je možné zdôrazniť význam sociálnej práce, ktorá zohráva ústrednú úlohu v aktivizácii občanov v spoločnosti. Občianska angažovanosť sa chápe ako príspevok k modernizácii sociálneho štátu. „Cieľom sociálnej práce je prepojiť svet života občanov so svetmi systémov: na jednej strane podporuje vyjadrenie a organizáciu záujmov určitých skupín občanov a transportuje tieto potreby do politického systému, na druhej strane však podporuje implementovanie a realizáciu politických programov v každodennom živote týchto cieľových skupín občanov.

Základnou filozofiou sociálnej práce v myšlienkovej rovine je presvedčenie o sociálnom a spoločenskom dôraze existencie človeka, v rovine konania heslo „pomoc k svojpomoci“. Sociálna práca sa musí stať iniciátorom k solidarite, angažovanosti, „staviteľom mostov“ a sprostredkovateľom.“ (Limbrunner – Helmrecht, 2000, s.1-4) Spoločenský prínos dobrovoľníctva má viaceré dimenzie – najmä etickú, sociálnu a ekonomickú. Základ filozofie dobrovoľníctva predstavujú také hodnoty a princípy ako altruizmus, humanizmus, sloboda, solidarita, vzájomná pomoc, sociálna spravodlivosť, participácia, demokracia. Uznáva sa, že ide o hodnoty a princípy, ktoré sú pre spoločnosť životne dôležité. Dobrovoľníctvo predstavovalo a predstavuje (nielen v prítomnosti, ale aj do budúcnosti) cestu ich napĺňania konkrétnym obsahom. Zároveň ho vnímame ako prostriedok sociálneho rozvoja spoločnosti. Dobrovoľníctvo je fenoménom prekračujúcim hranice štátov, náboženstiev a sociálnych skupín. Poukazuje na možnosť súžitia, ktoré je založené na vzájomnej pomoci a solidarite. Vďaka dobrovoľníctvu sa buduje kohézna spoločnosť a sociálny kapitál.

A aj preto je dôležité v globálne prepojenom svete, plnom obrovských kontrastov. V tomto kontexte chápeme dobrovoľníctvo ako určitý druh občianskej cnosti. Viacerí odborníci sa venujú aj ekonomickým prínosom dobrovoľníctva. Najčastejším výskumným problémom je ohodnocovanie finančnej (ekonomickej) hodnoty dobrovoľníckej práce. Z údajov z rôznych zdrojov vyplýva, že ide o obrovskú hodnotu (napr. podľa Národného centra pre dobrovoľníctvo vo Veľkej Británii sa v roku 1995 odhadovala hodnota dobrovoľníckej práce v organizáciách na 25 miliárd libier a všetkej dobrovoľnej práce na 41 miliárd libier). Mnohé organizácie v Európe, ktoré spolupracujú s dobrovoľníkmi si objednávajú audit dobrovoľníckeho investovania a hodnôt (The Volunteer Investment and Value Audit), ktorého cieľom je okrem iného zviditeľniť prácu dobrovoľníkov a dobrovoľníckych organizácií a ich ekonomický a iný prínos pre spoločnosť. Zároveň audity ukazujú, že finančné prostriedky investované do dobrovoľníkov sa väčšine organizácií vrátia. V súvislosti s ekonomickou dimenziou dobrovoľníctva je zaujímavá aj metodika časodolára, ktorej cieľom je mobilizovať sociálny kapitál v komunitách, povzbudzovať ľudí k solidarite a dôvere vo vlastné možnosti pomôcť iným. Základom tejto metodiky je čas ako nové médium výmeny (namiesto peňazí).

Čas má v konečnom dôsledku pre človeka väčšiu hodnotu ako peniaze. Po celých Spojených štátoch (ale aj v európskych krajinách, u nás napr. v Rajeckých Tepliciach) vznikajú tzv. časové banky. Ich základom je idea reciprocity – každý môže byť príjemcom pomoci, ale aj jej poskytovateľom. Systém funguje v zásade tak, že jednotlivec pri registrácii uvedie, o akú pomoc má záujem a zároveň, ako, resp. čím môže pomôcť inému. Pomoc je následne vyjadrená v jednotke – časodolár. Časodoláre je možné si sporiť a potom za ne získať napríklad materiálnu pomoc. V tomto kontexte sa v jednotlivých sociálnych štátoch diskutujú otázky vzťahu dobrovoľníctva a nezamestnanosti, trhu práce, poistenie dobrovoľníkov a náhrady škody, otázky daňových úľav a ďalšie.

Zdroj: PaedDr. Tatiana Matulayová, PhD.,  Filozofická fakulta UK v Bratislave