Teória v dobrovoľníctve

SeniorkaObjasnenie angažovanosti seniorov v dobrovoľníctve z andragogického aspektu vychádza z poznania a rešpektovania jeho biologických a sociologických charakteristík. V odbornej literatúre nachádzame niekoľko typov periodizácií ľudského života, ktorých cieľom je rozdeliť ľudský život na vekové obdobia s určitými všeobecnými charakteristikami (napr. Bromley, 1974, Příhoda, 1967). Spoločným kritériom členenia vo všetkých periodizáciách je vek, ktorý sa člení na:

– kalendárny (počíta sa od narodenia),
– funkčný (udáva skutočnú funkčnú výkonnosť organizmu),
– sociálny (označuje sa ním meniaci životný štýl, jeho znaky a vzťahy v rôznych životných etapách).

Čas je základným rozmerom životnej cesty a biodromálneho vývoja človeka. Postupne dochádza k precizovaniu jednotlivých období ľudského života. R. Čornaničová (1998, s. 30) uvádza nasledujúce členenie a zodpovedajúcu terminológiu seniorského vekového obdobia:

– starší vek – od 60 do 74 rokov, jednotlivec je v období počiatočnej staroby,
– staroba – od 75 do 89 rokov, jednotlivec je v období vlastnej staroby,
– dlhovekosť – od 90 rokov vyššie.

V svetovej odbornej literatúre sa bežne stretávame s termínmi mladší seniori, príp. starší – elderly, älter (označenie 60+) a starší seniori, príp. starí – old, alt (označenie 75+, príp. 80+). Medzi odchodom do dôchodku a začiatkom potreby pomoci a opatery sa tak objavuje nové životné obdobie. Populácia seniorov je teda heterogénnou skupinou, s veľkými odlišnosťami v potrebách.

V priebehu posledných troch dekád minulého storočia sa diametrálne zmenil pohľad odborníkov a postupne i spoločnosti na starobu a seniorov. V súčasnosti sa presadzuje koncept produktívneho starnutia a staroby. Veková skupina 6O+ prežíva tzv. tretí vek, ktorý je charakteristický aktivitou a autonómiou. Títo seniori často ešte pracujú, prípadne sa venujú iným činnostiam a aktivitám. Ich zdravotný stav je relatívne dobrý, sú sebestační. Na začiatku tohto životného obdobia sa vyrovnávajú s rôznymi aspektami staroby – biologickými (telesnými a duševnými zmenami), spoločenskými a ekonomickými (spôsobenými najmä odchodom do dôchodku, zmenou sociálneho statusu a sociálnych rolí). Mechanizmus adaptácie je okrem iných faktorov výrazne determinovaný dĺžkou, charakterom a intenzitou prípravy na dôchodok.

V tomto období časť seniorov hľadá a nachádza možnosti aktívneho prežívania získaného životného času. Najlepšou cestou ako dosiahnuť čo možno najvyššiu mieru nezávislosti a autonómie v starobe je docieliť, aby seniori zostali telesne, duševne a spoločensky aktívni a usilovali sa o zmysluplný život. To predpokladá prevzatie osobnej zodpovednosti za vlastný osud. Dôležité je chápať svoju starobu ako veľkú šancu a možnosť, ako životné obdobie, v ktorom sa človek môže ďalej rozvíjať. Seniori by mali prijať tézu, že každý môže rozširovať svoje zručnosti a záujmy, hľadať nové pohľady na život.

Poslednú etapu ľudského života predstavuje tzv. štvrtý vek (75+), pre ktorý je charakteristická potreba pomoci, predovšetkým zo zdravotných dôvodov. Vzťah týchto dvoch vekových kategórií vnímame cez prizmu témy tejto práce ako komplementárny. Vzájomná pomoc mladších a starších seniorov je obojstranne výhodná. Jednu z možností aktívneho prežívania staroby pre šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov predstavuje práve dobrovoľníctvo. „Aktívni seniori sú manažérmi svojho času, ktorého časť venujú dobrovoľníctvu a pomoci. Platí, že nejde len o to priblížiť sa iným a byť im nápomocný. Medzi pomáhajúcim a príjemcom pomoci musí existovať vzťah, a 34 tak sa jeden i druhý stávajú súčasťou ich sociálnych sietí.“

Zdroj: PaedDr. Tatiana Matulayová, PhD.,  Filozofická fakulta UK v Bratislave